Svet je rozdelený do kategorií. Čím viac poznáš, tým si väčší borec a v rámci jednotlivých vied, je naozaj obdivuhodné, keď sa ľudia vyznajú v komplexných systémoch a ich zákonitostiach. Všetky kategórie, značky a ich vlastnosti nám pomáhajú chápať svet, pretože konečne dáva zmysel. O to sa predsa ľudia snažia, nie? Dávať zmysel na takej či onakej úrovni, no zo svojho uhla pohľadu. Napriek subjektivite názorov sa snažíme aplikovať všetky, všeobecne platné kategórie aj na ľudí. Len sa zamysli, čo ti ako prvé napadne, keď vidíš Róma. Zaťahuješ zipsy na vreckách, kabelkách či taškách, lebo si myslíš, že ťa okradne? Alebo vypneš hruď, aby si mu ukázal/-a, kto je tu pán, že sa nebojíš, lebo oni strach cítia (btw. cíti ho každý jeden človek, volá sa to empatia). Myšlienkové asociácie sú prirodzene ľudské, no zamyslel/-a si sa niekedy, odkiaľ pochádzajú, a ako ťa limitujú? Skús si predstaviť černocha, aziata, zženštilého muža alebo mužskú ženu, dieťa s mentálnym postihnutím, niekoho s otrhaným alebo nemoderným oblečením. Aké prívlastky sa ti v hlave vynorili?
Rozdelený, pomýlený svet
Cieľom kategórií je rozdeľovať svet a ľudí do skupín, v ktorých možno ani oni sami nechcú byť. Najhoršie je to v situáciách, kedy má spoločnosť veľmi kritický názor voči skupine s jednou spoločnou charakteristikou, ktorá je neprijateľná. Táto typická črta ich potom oddeľuje od spoločnosti. Sociálna exklúzia je jedným z hlavných dôvodov samovrážd, závislostí a depresie. Určite sa ti už niekedy stalo, že si niekto o tebe urobil mienku predtým, ako s tebou vôbec prehovoril/-a. Príjemné však? Zabudli sme byť ako spoločnosť v jednote, pretože radšej medzi seba kladieme náboženské, politické, sociálne a ekonomické ideológie. A tie, ani za boha neprekročíme, pretože kategórie identity sú dôležitejšie ako vzájomná ľudskosť.
Horizontálna a vertikálna identita
Identita každého človeka sa rozdeľuje na dve kategórie. 🙂 Vertikálna je zdieľaná s našími rodičmi a zahrňuje nie len DNA, ale aj hodnoty a kultúrne normy (etnicita, jazyk, národnosť – okrem migrantov). Horizintálna identita je iná od vertikálnej, tým že si ju človek tvorí počas trávenia času s okolím, rozdielneho od rodiny. Homosexualita je horizontálna identita, pretože väčšina gay detí sa rodí heterosexuálom a ich sexualita nie je nimi ani okolím definovaná. Tak sa gay deti objavujú a spoznávajú v subkultúre mimo ich rodiny. Nasledujúci príbeh je o chlapcovi, ktorý musel odolávať vnútenej kategorií heterosexuality od vlastných rodičov a spoločnosti.
Chcem byť normálny mami
Andrew vyrastal v New Yorskej rodine s jedným bratom. Ako dieťa mal dislexiu, ktorú objavila jeho mama a pravidelne s ním trénovala rozoznanie jednotlivých písmenok. Kvôli tejto abnormalite ho odmietli prijať do 11-tich základných škôl. Mama sa nevzdávala a o rok neskôr dosiahol najlepšie skóre v teste čítania, ktorý predpokladal, že sa to nikdy nenaučí. Láska, trpezlivosť a inteligencia vyhrali boj nad neurologickou vadou. To mu zarylo v pamäti možnosť, že každá abnormalita sa dá napraviť. Andrew sa ako 6 ročný začal správať, ako nie typický chlapec: jeho obľubené jedlo nebol hot dog ale arménsky ekmek kadayiff a nikdy nezbieral basebalové kartičky. Jeho jedinečnosť bola ospevovaná, ale aj napravovaná. Jedného dňa počas nákupov, jemu a jeho bratovi predavač ponúkol balón. Brat chcel červený a on ružový. Vtedy mu jeho mamka pripomenula, že jeho obľúbená farba je predsa modrá a nie ružová. Táto spomienka v ňom utkvela a vynárala sa počas objavovania vlastnej sexuálnej identity. V jeho rodine bol záujem o rozdielnosť podporovaný len v hraniciach rovnakosti.
Veľké očakávania
„Bol som presvedčený, že keby niekto zistil, že som gay, musel by som zomrieť.“
Jeho mama (ako každý jeden rodič) si myslela, že spôsob života, ktorý mu ona navrhovala, je ten najšťastnejší. Súčasne chcela mať svoj život pod kontrolou, teda chcela zostať matkou heterosexuálneho syna. Na Andrewa mala ohromný vplyv, kvôli jej odhodlanosti spoločne prekonať dislexiu a podpore jeho jedinečných záujmov. Spoločný čas ich zblížili do takej miery, že samotný Andrew chcel svoju homosexualitu napraviť. Samozrejme, že jeho okolie prispievalo k tejto zmene neustálymi homofóbnymi narážkami. Túžba po normalite bola veľká, no vnútorne nešťastie oveľa silnejšie. Potreboval útek. V tej dobe ho v jeho sexuálnej identite podporil učiteľ, začlenením do divadelného krúžku. Andrew sa konečne necítil vylúčený zo spoločnosti, pretože stačila jediná osoba na rozpoznanie jeho orientácie za normálnu.
V sedemnástich zažil oveľa silnejší moment normálnosti, kedy uspokojil svoju primárnu homosexuálnu túžbu, prvým sexom s mužom. Jeho myseľ to ale neskôr odmietla, kvôli nutkavej potrebe seba-napravenia. Tá sa dostala do takého levelu, že Andrew začal chodiť k doktorom, ktorí liečili homosexualitu tým, že mali najaté ženy, ktoré s ich pacientmi spali. „Doteraz mám z toho doktora nočné mory.“ Po šesť-mesačnom liečení bol Andrew v konečnom dôsledku rád, pretože si niektoré ženy naozaj zamiloval a naučil sa, ako byť so ženskými telami v pohode. Na druhej strane sa jeho orientácia v jeho identite oveľa viac zakorenila, čo ho robilo nešťastným. Predsa sa len snažil byť normálny. Pre svojich rodičov. Kvôli tomu ich za odmietanie vlastnej horizontálnej identity aj obviňoval, spolu so svetom, ktorý jeho cestu k sebe samému robili len bolestivejšou.
Moja mama hovorila
„Jedného dňa povieš terapeutovi, ako ti rodina a spoločnosť zrujnovali život, no v konečnom dôsledku to bude tvoj dosraný život. Tak si ho urob tak, aby si bol TY šťastný.“
Vlastná akceptácia a podpora gay komunity mu pomohli zničiť potrebu sebanápravy a presadzovať vlastnú identitu navonok. Urobil to kvôli svojmu štastiu a nie rodičom. Tí to samozrejme akceptovali, len sami svet homosexuality z vnútra nepoznali, preto nevedeli, ako o tom komunikovať. Rodičia majú vlastné predstavy o živote a charaktere svojích detí, vďaka tým dlhým rokom starostlivosti a uprednostňovania potrieb dieťaťa pred vlastnými. Každý rodič ti povie, že mať dieťa, je zázrak.
„Tí ale musia svoje deti milovať za to aké sú, a nie za to najlepšie z nich samích.“
Je zaujímavé, koľko ľudí sa preteká v rozdielnosti a originalite, no máme ju všetci rovno pod nosom. Ľudia navôkol nás prechádzajú bojom predsudkov so spoločnosťou, ktorá sa v konečnom dôsledku len bojí ich rozdielnosti, pretože nevie ako o tom komunikovať a snaží zapadnúť perfektnému obrazu. Sranda. Ťažšie je prekonať tie asociácie strachu a nepoznania voči abnormalite. Ja som bola vždy presvedčená, že k abnormalitám by sa malo pristupovať úplne rovnako ako k normalitám. Presne kvôli pocitu vylúčenia. Pretože dať človeku pocit menejcennosti, na základe nejakej ideológie je neľudské a smutné.
Viac príbehov zo Slovenska nájdeš v projekte Živá knižnica.
Zouza