Prechádzka po Berlíne dodáva človeku pocit slobody. Široké ulice, gotické a komunistické budovy – žijúca história. Pomedzi ne prechádzajú najrozmanitejší ľudia planéty, umelci, hipsteri, Turci, bankári, spisovatelia, bezdomovci a turisti. Na Friedrichstraße nájdeš antikvariát, v Kreuzbergu záhradnú reštauráciu na streche parkovacieho domu a k tomu kopu opustených budov a miest, ktoré sú dnes verejné umelecké štúdia alebo turistické atrakcie.
Berlín “za mlada”
Berlín bol vždy centrom rozmanitosti, boja za slobodu a kritiky doby. Napríklad pred 150 rokmi bežným ľuďom začalo dochádzať, že bez ich práce sa tí hore len tak nezaobídu. Industrializácia a tlaky majiteľov fabrík na výrobu, pravidelné úrazy bez zvyšovania platov viedli k roztržkám. Navyše rozsiahla chudoba a pozorovanie stále luxusnejšieho života mocných v ľuďoch vzbudzovalo pocit neférovosti. Preto robotníci úspešne bojovali za bezpečnejšie a ľudskejšie podmienky. Pochopili vlastnú dôležitosť.
Vtedy bola práca na prvom mieste. Prečo? Lebo definovala hierarchiu spoločnosti a adekvátne správanie. Majiteľ fabriky sa nestretával s robotníkmi v krčme, ale s politikmi na opere. Každý poznal svoje miesto. Avšak socialistické myšlienky rovnosti a zničenia súkromného majetku (ktorý spôsoboval toľko nespravodlivosti) otvorili možnosť slobody jedinca. Teória evolúcie a medicínske pokroky v ľuďoch vzbudili zvedavosť v nové poznatky. Spoločnosť začala pochybovať o slovách kňazov, vedúcich a politikov.
Stále viac a viac ľudí nechcelo zapadať do striktne predpísaných kategórií správania na základe vrstvy, vzdelania, zamestnania, pohlavia alebo náboženstva. Hľadali priestor, kde opustia všetky spoločenské pravidlá a môžu byť naozaj sami sebou. Bol to začiatok modernej spoločnosti na základe ľudských práv a slobôd.
V 1896
študenti z DE rozbehli Wandervogel hnutie, ktoré presadzovalo únik z industriálneho sveta naspäť do prírody a vlastnému spôsobu života. Mladí ľudia položili základy reformnej pedagogike (samostatné učenie žiakov zo zážitkov a reflexie, odhliadnuc od potrieb trhu a produkcie) a nudizmu.

Magnusa Hirschfelda (doktor, výskumník sexuality a reformista) inšpirovali hnutia za slobodu človeka k zmenám zákonov a nie len spoločenských myšlienok. Zobral spokojnosť bežného človeka od pracovného a verejného života do najsúkromnejšej oblasti.
Do lásky.
V 1897
založil Vedecko-humanitárny výbor spolu so spisovateľom Franz Joseph von Bülow, vydavateľom Max Spohr a právnikom Eduard Oberg. Ich cieľom bolo vedecky vysvetliť, že homosexualita nie je choroba a nemala by byť trestaná (trestný čin od 1871). Návrh zrušenia zákona podpísalo 5000 osôb, napríklad Reiner Maria Rilke a Albert Einstein.
V 1898 Výbor zlyhal.
V 1922 Výbor zlyhal.
V 1925 Výbor zlyhal.
Berlín, sex & royals
Magnus hral hlavnú úlohu v najväčšom sex-škandále imperiálneho Nemecka, kde generál Kuno von Moltke bol obvinený z homosexuálneho vzťahu sprincom Philipp von Eulenburg. Hirschfeld, ako špecialista sexu, hodnotil ich homosexuálnu orientáciu.
Vyhlásil: “láska medzi dvoma mužmi je prirodzená, ako každá iná.” Dokonca Moltkeho žena sa súdu priznala, že s ňou manžel mal sex iba 2x… Verejnosť bola celým prípadom pobúrená, noviny písali o kazení spoločnosti nechutnou propagandou.
Prečo? Lebo ženská sexualita a gayi boli proste tabu. Niečo špinavé a neprípustné, čo existuje len za zavretými dverami.
Nie len gayi sú in
Hirschfeld sa nevzdával a naďalej vydával ročník o sexualite a prednášal o výskumoch, ktoré informovali, že 2,3% obyvateľstva má homosexuálnu a 3,4% bisexuálnu orientáciu.[1] Vďaka Richardovi Oswaldovi vyprodukoval aj filmy zobrazujúce skrytý a krutý život homosexuálov, ktorý kvôli odstrčeniu zo spoločnosti páchajú samovraždu.
Samozrejme, sexuálna orientácia nebola jediná oblasť, v ktorej sa Magnus angažoval. Nechcené tehotenstvo, rozširovanie pohlavných chorôb a štátna regulácia ženskej sexuality, len v rámci manželstva alebo prostitúcie taktiež ohrozovali zdravie jedinca.

Ako doktorovi mu išlo hlavne o psychické a fyzické zdravie ľudí, ktorí sa cítili a žili inak ako paničky, o ktoré sa starajú najprv otcovia a potom manželia. Ako deti, čo zosobňujú predstavy rodičov o “bezpečnom živote”. Ako muži, čo dosiahli kariérny úspech, vybrali si správnu ženu a môžu ju naďalej podvádzať, dokým nikoho nesplodia. Staral sa o ľudí zo všetkých vrstiev, ktorí nezapadali do tej jedinej správnej predstavy partnerského života.
Sex spája (nielen v Berlíne)
Magnusova činnosť sa stala svetoznáma. Stále viac a viac ľudí za ním chodilo do Berlína. Preto v 1919 založil celosvetový Inštitút sexuálnej vedy. Vytvoril priestor pre skúmanie, podporu, učenie a liečenie z fyzického utrpenia, duševnej ťarchy a poškodenia spoločnosťou.
Motto Inštitútu bolo “ Posväťme láske a utrpeniu.”
Záujem o sexualitu sa brutálne rozširoval.
Ľudia z celého sveta nasledovali Magnusa a v 1928 spoločne založili Svetovú Reformu Sexuality. Členovia z UK, Španielska, Japonska, Egypta, Ruska, USA, Rakúska, Talianska, Švajčiarska, Československa, Libérie, Chile, Nórska a Islandu sa zhodli na cieľoch, ktoré budú v krajinách presadzovať. Medzi nich patrila rovnoprávnosť žien, oslobodenie manželstva od náboženských a štátnych noriem, ochrana slobodných matiek, plánovanie rodičovstva, intersex práva, prevencia pohlavných chorôb a prostitúcie, no aj eugenická kontrola potomkov a sexuálny trestný zákon. V rámci šírenia informácií nazbieraných v Inštitúte, Hirschfeld školil sovietskych, japonských aj čínskych doktorov, psychológov a pedagógov o sexualite.
Pred vrcholom prišiel pád.
Vyhrotený nacionalizmus, presadzovanie nadradenosti heterosexuálneho árijca a Magnusov židovský pôvod zabránili ďalšiemu rastu sexuálnej vedy. Utiekol do Švajčiarska a neskôr do Francúzska.
V roku 1933 boli všetky knihy, publikácie a dokumenty spálené nacionalistami.
Inštitút bol zničený.

V roku 1935 Hirschfeld zomrel v Nice, FR. Na hrobe má zachytené svoje celoživotné motto:
“Vedou k spravodlivosti”.
Vďaka M. Hirschfeldovi sa v Berlíne zrodila idea sexuálnej slobody. Odvtedy kvitla až do dnešnej šialene obsiahlej podoby, kedy už sami nevieme, čo je pre nás v pohode. Preto sa radšej dištancujeme.
Hirschfeld začal diskusiu sexuality na úrovni a tak bude pokračovať aj PRIRODZENô.
[1] Martin Benedikt Geuer: Die Geschichte der Homosexualität. Januar 2006.