Muži neplačú a ženy sú hysterky. Podobné stereotypy sme už počuli od rodičov, učiteľov/liek, na rodinných oslavách, ale aj od politikov/čiek. Stále sa s nimi stretávame, pretože sú to dlhodobo spoľahlivé vtipy, ktoré niektoré generácie používajú ako most ľudského prepojenia.
Stereotypy nám tiež pomáhajú dávať svetu zmysel, vysvetliť situácie, s ktorými sme sa ešte nestretli. Avšak s veľmi jednoduchým vysvetlením prinášajú aj súbor emócii, ktoré v sebe nesieme a sem-tam sa objavia a rozrušia nás. Ako teda stereotypy ovplyvňujú emócie a realitu, v ktorej žijeme?
Keď som sa dostala ku knižke od Lisy Feldman Barrett – How emotions are made (Ako vznikajú emócie), veľmi mi pomohla vo vnímaní, pochopení a regulácii emócii. Základná teória, ktorú predstavuje, je teória konštruovaných emócii, ktorej podstatou je:
„Emócie nie sú reakcie na svet. Emócie sú konštrukcie sveta.“
Lisa Feldman Barrett
Teória konštruovaných emócii hovorí, že to, čo cítiš v rôznych momentoch, závisí od troch zložiek:
- Telo, tzv. telesný rozpočet – koľko energie máš, či si hladný/á, niečo ťa bolí, máš hormonálnu nerovnováhu a iné. Ak energia telu chýba, tak je tvoje prežívanie automaticky nepríjemné (ako veľmi nepríjemné, závisí napr. od miery hladu).
- Okolie, tzv. sociálna realita – prostredie, v ktorom sa nachádzaš a jeho pravidlá. Napríklad na rodinnej oslave sa tancuje, spieva a pije. Ak napríklad nepiješ, „porušuješ pravidlá“ tej sociálnej reality.
- Mozog, ktorý neustále robí tzv. predpovede o okolí spolu s informáciami z tela. Vráťme sa na rodinnú oslavu, kde sa práve pustí Jede jede mašinka. Predpoklad tvojho mozgu v tom momente je, že všetci na parkete vytvoria vláčik a možno budú zbierať aj ľudí zo stolov. Ty si ale totálne prejedený/á, tak sa snažíš do vláčiku nedostať. Iný príbeh/predpoklad by napr. bol, že ty ako milovník/čka českej hudby vystrelíš pri započutí pesničky a vláčik dokonca vedieš.
Tieto 3 zložky vytvárajú emóciu a význam, ktorú sú špecifické pre danú osobu v tom momente. Ak teda chceme zmeniť svoje príjemné alebo nepríjemné prežívanie, buď môžeme zmeniť svoje okolie (z gauča do prírody) alebo svoje telo (z hladu k nasýtenosti, z ležania k prechádzke). Ako ale meniť predpovede, ktoré máme možno hlbšie zakorenené?
Stereotyp č.1. Muži neplačú
Ak teda veríš tomuto predpokladu, tak ťa prekvapí, ak pri filme “prichytíš” brata, otca, frajera alebo kamaráta vyroniť slzu. Myslím, že tento stereotyp je stále na Slovensku prítomný, no aký má dopad? Mužom odoberá možnosť filtrovať emócie slzami, dokonca ich nabáda k ďalšiemu predpokladu, že ak plačú, nie sú „praví chlapi“. Takéto predpoklady môžu viesť k zosmiešňovaniu, pohŕdaniu alebo aj odsudzovaniu a nakoniec aj samotnému potláčajúcemu postoju k emóciám. Čo nie je veľmi OK. Namiesto poukazovania a upozorňovania dajme plaču voľný priebeh, povzbuďme tento spôsob filtrovania emócii. Veď slzy ešte nikomu neublížili.
Stereotyp č.2. Ženy sú hysterky
Ak veríš tomuto predpokladu, tak ťa možno prekvapí, ak žena v kľude komunikuje svoj nesúhlas a postoj k situácii. Aký dopad môže mať tento predpoklad? Obmedzuje prejavenie nespokojnosti len na extrémne prejavy ako jačanie alebo hádzanie vecí o zem. Navyše naznačuje, že ženy by teda nemali prejavovať nespokojnosť a ak áno, hlavne nie príliš emocionálne, mali by sa prispôsobiť situácii a prestať brať veci tak vážne. Tento predpoklad môže mať priam nebezpečný dopad, napr. pohlcovaním nesúhlasu vo svojom vnútri a následným výbuchom pasívnej agresivity, bagatelizovaním, obťažovaním, udržiavaním konfliktov alebo dokonca toxických vzťahov. Namiesto zľahčovania a odmietania inej perspektívy skúsme zastať a snažiť sa vcítiť do kože druhej osoby. Možno minúta počúvania ušetrí polhodinovú hádku.
„Ženy a muži sú v priemere rovnako emocionálni.“
Lisa Feldman Barrett
A nemali by sme tvoriť prostredie, kde ľuďom podsúvame predstavy, že nemôžu byť zraniteľní a zdieľať svoje ťažkosti alebo predstavy. Lebo zraniteľnosť vyžaduje odvahu a tej tu teda nemáme na rozdávanie.
Stereotypy a emócie. Tento párik ťa bude sprevádzať nasledujúcimi témami sexuálnej výchovy a spoločne uvidíme, na akých predpokladoch a stereotypoch môžeme spoločne popracovať. Lebo …
„Sme architektmi/kami vlastného prežívania.“
Lisa Feldman Barrett
Drž sa,
Zouza
Zdroje:
FELDMAN BARRETT, Lisa. How emotions are made: The Secret Life of the Brain. London, 2018. ISBN 9781509837526.