Život je zbierkou momentov. Dni plynú s pocitom kľudu, stability a človek si spokojne prežíva v kruhu blízkych. Avšak existujú momenty, ktoré ti narušia bublinu pohody a vyzvú ťa k akcii. Buď dobra alebo zla, hrdinstva alebo ignorancie, podpory alebo potupy, hrdosti alebo zahanbenia. Je to moment tvojho rozhodnutia, ako a či vôbec zareaguješ. Necháš sa ním uniesť alebo preberieš kontrolu a zmeníš chod udalostí? Všetko záleží od tvojej motivácie. Takéto rozhodujúce situácie sa ti hlboko zarývajú do pamäte, pretože obsahujú guláš silných emócií. Tie ťa ovládnu a pretrvávajú v tebe, dokým sa so zážitkom s niekým podelíš a prediskutujete celú komplikovanosť momentu. Potom sa poučíš (alebo aj nie) no každopádne si silný moment, aj s interpretáciou, berieš so sebou do života ako skúsenosť, ktorá ovplyvňuje tvoje správanie a osobnosť.
Kritické situácie a autorita
Deti väčšinou rodičia ochraňujú pred negatívnymi vplyvmi a zážitkami, no v školskom prostredí sa tomu nevyhnú. Dostanú sa do triedy, kde peniaze určujú hierarchiu, kde rodičmi odstrčené deti si vyžadujú pozornosť predvádzaním a ubližovaním, kde učitelia používajú ponižovanie ako motivátor číslo jedna. Poprípade v kritických situáciách verziu detí ututlajú, aby hlavne oni z toho nemali prúser a doživotný odtlačok, že nezvládli skupinu pubertiakov. Deti rešpektujúce autoritu sa v takýchto momentoch cítia bezmocne, pretože neočakávali od dospelého človeka hrubosť a neférovosť. Tí, ktorých dospeláci už sklamali, väčšinou vyjadria svoj nesúhlas, no je to individuálne.
Rozhodujúca je skôr interpretácia a spracovanie negatívneho zážitku, lebo sú najsilnejšie. Určujú či sa človek položí alebo ich prekoná. Čo ak ich zažíva od malička? Koľko vlastne človek znesie? To záleží od tvojej emocionálnej podpory, ktorú ti poskytujú rodičia a kamaráti. Tiež do akej miery sa im dokážeš otvoriť a zdieľať s nimi čo ťa trápi a či ťa aj oni dokážu počúvať a podporiť, namiesto odsúdenia a nedôvery.
Skús si spomenúť, či si zažil/-a neférovosť alebo krutosť od spolužiaka alebo dospeláka. Ako si si to vysvetlil/-a? Ako si reagoval/-a? Mal/-a si niekoho, komu si to mohol/-a povedať? Ak áno, ako ste to spoločne s kamarátmi uzavreli? Malo to nejaký dopad na tvoju predstavu o priateľstve, autorite a správaní? Ovplyvnilo to tvoju dôveru voči ľuďom?
Jeden za všetkých a druhý za seba
V prvých článkoch o priateľstve som spomínala, že len jedno kvalitné kamarátstvo dokáže dieťa zachrániť pred úzkosťou, osamelosťou, šikanou, zvyšuje sebavedomie a zapadnutie to nových skupín. Keď mladý človek takúto emocionálnu podporu nemá, môže byť veľmi utrápený a stratený. V čase nástupu do školy, zmeny prostredia, prispôsobovania sa skupine cudzincov, osamostatňovaní sa od rodičov a formovaní vlastnej identity je nevyhnutné tieto zmeny zdieľať. Aspoň s jedným dobrým kamarátom. Inak úzkosť, neschopnosť tvoriť intímne vzťahy, nízke sebavedomie a depresie preberú rolu nad budúcnosťou.[1]
Dieťa potom svoje emocionálne „rany“ zapláta s coolovým imidžom, ktorí na seba prenesie zo sociálnych sietí. Správanie „fuck it“ aplikuje do všetkých sfér svojho života (škola, vzťahy, koníčky), pretože len odzrkadľuje to, čo mu spoločnosť dáva. Nezáujem. Ak sa dieťa v tomto období ocitne v okolí ľudí, ktorí sa zabávajú šikanou alebo iným anti-sociálnym správaním, tak je možné, že pretrvá do konca života. Poprípade si chýbajúce intímne puto bude nahradzovať návykovými látkami.[2]
Keď sa vzťahy dokašlú
Na druhej strane existujú aj faktory, ktoré priateľské putá doslova ničia. Určite si už niekedy stretol/-a ľudí, ktorí sa neustále sťažujú, vadí im niečo a je nemožné ich uspokojiť. Neúnavne analyzujú seba a všetko navôkol. Zabúdajú žiť. Psychológovia tento fenomén nazývajú depresívne omieľanie, ktoré vytvára v kamarátstvach problémy, mení optimistov na pesimistov a odrádza ľudí tráviť čas s ich zdrojom.[3] Dokonca depresívne deti v skupine dokážu šíriť tento mindset. Čiže mladíci v okolí môžu tiež časom nadobudnúť depresívne zmýšľanie. Deti sú najcitlivejšie na svoje prostredie medzi 4-8 ročníkom základnej školy.[4]
Ako odpozorovať človeka s depresiou? V interakcií si všímaj, či človek pravidelne vyhľadáva negatívny feedback a opätovne sa uisťuje o svojom správaní. Prečo? Ľudia s depresiou sa často cítia neadekvátni a preto potrebujú vedieť, či veci robia správne. Dodatočne si o sebe myslia celkom nepekné veci, preto vyhľadávajú ľudí, ktorí im ich seba-obraz potvrdia.[5]
Reflexia
Kamarátstvo dokáže (ako každý jeden vzťah) priniesť celú škálu skúseností a je len na osobe, ako sa s nimi vysporiada a koho požiada o pomoc. V mladom veku na deti vplýva nespočetne veľa faktorov a v kombinácií s formovaním identity, je blízke kamarátstvo kľúčové. Dvaja sa dokážu ľahšie porátať s bláznovstvami sveta, prevrátiť katastrofu na vtipný zážitok alebo sa navzájom zachrániť z prúserov. Taktiež treba vedieť rozpoznať a určiť si, ako ďaleko si schopný pre kamaráta zájsť a či ti to neuškodí.
Každopádne bez kamarátstva sa nedá žiť.
Zouza
[1] ] Hojjat, Mahzad a Anne Moyer. The psychology of friendship. 2016.
[2]Rose, A. J., & Rudolph, K. D. (2006). A review of sex differences in peer relationship processes: Potential trade-offs for the emotional and behavioral development of girls and boys. Psychological Bulletin, 132, 98–131
[3] Rose, A. J. (2002). Co-rumination in the friendships of girls and
boys. Child Development, 73, 1830–1843.
[4]Stone, L. B., Hankin, B. L., Gibb, B. E., & Abela, J. R. Z. (2011).
Co-rumination predicts the onset of depressive disorders
during adolescence. Journal of Abnormal Psychology, 120,
752–757.
[5] Coyne, J. C. (1976). Depression and the response of others. Journal of Abnormal Psychology, 85, 186–193.